Tichá spomienka na tých, ktorých nám už nik nevráti
„Dal si mi nádej a dôvod žiť, opustil ma a nestihol poučiť, ako mám bez teba ďalej prežiť…“
V týchto dňoch si pri plamienkoch sviečky spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami.
Sú to dni, ktoré pripomínajú, že niekde mimo nášho domova odpočíva ktosi, koho sme mali radi. A hoci už necítime jeho dotyky, bozky a nepočúvame slová, ktoré zneli z jeho úst, stále ho ľúbime. Možno je to niekto, kto nás učil chodiť, rozprávať, prosiť, ďakovať, možno ten, kto nás učil milovať. Nech už je to ktokoľvek, určite zostane v našich srdciach navždy.
Dni, v ktorých slávime pamiatku zosnulých, nás podobne ako Vianoce, donútia zamyslieť sa hlbšie nad našou existenciou a prehodnotiť svoje priority. Možno je všetko tak, ako má byť a nič sa nedeje náhodou. Ale ak nejaký osud existuje, či v neho veríme alebo nie, všetkým zostáva jediné. Život prijímať so všetkým, čo sa v ňom udeje.
Je ťažké zmieriť sa s bolesťou, zradou a stratou blízkeho človeka. Nik nám však nevezme spomienky, ktoré si ukladáme do pamäti. Každým okamihom a každým ďalším dňom sú potlačené tými poslednými. Preto je najlepším lekárom čas. Vraví sa, že keď ranu dostaneme, je potrebné sa otriasť. Keď nám niečo vyrazí dych, treba sa znova zhlboka nadýchnuť. A keď nás život zrazí na kolená, musíme vstať, pretože nik iný to za nás neurobí.
Život je ako rozprávka, v ktorej je dobro aj zlo, láska i sklamanie. Niekedy nemáme moc ovplyvniť mnoho vecí, ale na to, aby sme dokázali žiť, je dôležité veriť. Tak, ako dieťa verí v rozprávky a ako ten, kto miluje a verí v lásku. Pretože s láskou v srdci sa rozprávky rýchlejšie stávajú skutočnosťou.
Život je nevyspytateľný a rýchly. V každej sekunde ďakujme za to, že naši blízki, na ktorých nám záleží, sú v týchto chvíľach s nami. Vážme si každú spoločne prežitú chvíľku, pretože už zajtra nemusí byť.
Ľubomíra Rosinská
